Základné údaje

Poloha a rozloha

Mesto Vrútky, ležiace v severnej časti okresu Martin, má rozlohu 18 656 000m2.Najvyšším bodom katastrálneho územia je kóta na vrchu Minčol s 1345 m nadmorskej výšky a najnižším bodom v údolí rieky Váh, pri osade Jánošíkovo, s 370 m nadmorskej výšky. V meste žije v súčasnosti cca 7300 obyvateľov. Priemerný vek obyvateľov je cca. 39 rokov. Vrútky ležia v severnej časti okresu Martin, na sútoku riek Váh a Turiec, v centre žilinského kraja, medzi mestami Žilina a Martin, obklopené zo severozápadu pohorím Malá Fatra a z východu pohorím Veľká Fatra, ktoré tak ohraničujú Turčiansku kotlinu. Smerom na sever od Vrútok sa nachádza obec Lipovec, na severovýchod Turčianske Kľačany, na juhovýchod Sučany a na juh mesto Martin. V zmysle poludníkov a rovnobežiek leží na priesečníku 18°52’30" - 18°56’15" s.š. a 49°05’00" - 49°07’30" s.d.

Kresba Dolného Turca

Najvyššie položenými bodmi v pohorí Malá Fatra sú: Veľká Lúka 1475,5 m.n.m., Minčol 1363,9 m.n.m., Suchý 1468 m.n.m., Malý Fatranský Kriváň 1670,9 m.n.m., Veľký Fatranský Kriváň 1708,7 m.n.m., Veľký Rozsutec 1609,7 m.n.m., Malý Rozsutec 1343,5 m.n.m.. Veľkoplošné chránené územie Malá Fatra bolo vyhlásené za chránenú oblasť v roku 1967. V roku 1988 bola CHKO prekategorizovaná na Národný park.

Najvyššie položenými bodmi v pohorí Veľká Fatra sú: Krížna 1574,3 m.n.m., Ostredok 1592 m.n.m., Borišov 1509,5 m.n.m., Kľak 1394,1 m.n.m. Za chránenú krajinnú oblasť bola vyhlásená v roku 1973. Na základe zistených prírodných hodnôt má byť územie zaradené do siete národných parkov Slovenska.

Rozloha katastrálneho územia mesta Vrútky predstavuje 1865,5 ha, z toho zastavané územie 199,44 ha, orná pôda 196,97 ha, 1006,96 ha lesy, trvale trávnaté porasty 595 ha, vodné plochy 89,49 ha. Dĺžka miestnych komunikácií je 28,5 km, ich plocha 196407 m2, dĺžka chodníkov 23,6 km. Najvyšší bod je pod vrchom Minčol vo výške 1345 m.n.m., stred obce 382 m.n.m., najnižším je údolie Váhu pri osade Jánošíkovo na hranici k.ú. 370 m.n.m..

Prírodné pomery

Turčianska kotlina - vnútrohorská prepadlina - začala vznikať v mladších treťohorách - v neogéne (asi 23 mil. rokov pred Kr.), v ktorých prebiehali mladšie fázy alpínskeho vrásnenia sprevádzané intenzívnou sopečnou činnosťou. Vtedy ju ohraničili pohoria Malá a Veľká Fatra. V ďalšom geologickom období v neogéne, v bádene až sarmate (asi 16,5 - 10,5 mil. rokov pred Kr.) bola od Podunajskej nížiny oddelená vyzdvihnutím Žiaru a vulkanickou činnosťou vzniknutých Kremnických vrchov. Vodné toky, ktoré do toho času odvodňovali kotlinu juhozáopadným smerom, od sarmatu zmenili smer na sever. Celá kotlina, naklonená v smere od juhu (700 m.n.m.) na sever (370 m.n.m.), sa s okolitými horstvami domodelovala v starších štvrtohorách - pleistocéne (1,8 mil. až 10 tis. rokov pred Kr.) pri viacnásobnom vystriedaní ľadových dôb sprevádzaných intenzívnym mrazovým zvetrávaním a solifunkčným (pôdotokovým) prenosom materiálu.

Územie Turca je tak budované treťohornými horninami, najmä morskými pieskami, pieskovcami a ílmi, ktoré sú prikryté štvorhrannými štrkmi, pieskami, sprašou a hlinami. Je chudobné na rudy, iba v okolí Bystričky a Trebostova sa vyskytujú stopy antimónu. V minulosti sa tu však v obmedzenom množstve ťažila aj medená a železná ruda.

Martinské hole v zime

Zemepisná poloha a reliéf mali a majú rozhodujúci vplyv na podnebie kotliny, ktorá klimaticky patrí do mierne teplej oblasti, iba horské časti patria do chladnej. Priemerná ročná teplota sa tu pohybuje okolo 7°C, najchladnejší je január (-3 až -4°C), najteplejší júl (17°C) v kotline a pohoriach (14-15°C). Priemerný úhrn zrážok je 700-800 mm. Najviac zrážok býva v letnom období - 250-300mm. Priemerný počet dní so snehovou pokrývkou je 60-80. Takmer celú kotlinu patriacu do povodia Váhu, okrem severnej časti, odvodňuje 66,3 km dlhá rieka Turiec, ktorá má veľa väčších prítokov i menších z okolitých pohorí. Na zlomoch ohraničujúcich kotlinu vzniklo vyše tridsať minerálnych prameňov, z nich sú najvýznamnejšie alkalicko-zemité termálne pramene v Turčianskych Tepliciach a uhličité vody - kyselky v Záturčí a Budiši. Kotlina je pomerne dobre vetraná, prevládajú vetry severných smerov.

Erby Turca

Geologický podklad povrchu a podnebie spôsobili, že sa tu vyvinuli rozličné pôdne typy. Na pahorkatine a terasách Turca, s rozlohou 1125 km2, prevládajú rendziny a hnedé pôdy, v kotline menej úrodné nivné, hnedé a ilimerizované pôdy.

Koltina je zbavená pôvodnej prirodzenej vegetácie, zachovali sa len jej zvyšky: v severnej teplejšej oblasti, najmä dubovo-hrabové lesy v južnej, chladnejšej lipovo-smrekové. Osobitnú skupinu tvoria reliktné borovicové porasty rôznych geologických dôb, počínajúc od konca treťohôr. Z ostatnej flóry a fauny sú zastúpené početné stredoeurópske druhy. Zo živočíšnych je rozšírený najmä jeleň, diviak, srnčia zver, kuna, veverička, zajac, zo šeliem mačka divá, rys ostrovid a medveď hnedý, ale i iné druhy menších živočíchov. V minulosti tu žil aj tur, kamzík, donedávna aj vlk. V riekach a horských bystrinách je častá vydra, hlavátka, lipeň, hlaváč, pstruh a ďalšie. Z vtáctva tu žije straka, oriešok, penica, bažant, jarabica, prepelica, v minulosti sokol a orol. Z rastlinstva sú rozžírené viaceré teplomilné druhy. Medzi najvzácnejšie patria ostrica skalná kozinec previsnutý, hedysarum tmavé, veronika bezlistá i alpínska, mak tatranský, plesnivec alpínsky, lykovec voňavý a medvedica lekárska.

Tento prírodný rámec vytvoril v mladších štvrtohorách (helocéne) - najmladšom období v histórii Zeme začínajúcom sa približne pred 10 tis. rokmi a trvajúcom dodnes - priestor a životné podmienky pravekého človeka v Turci.

 
Zima na horách v Turci